Aktivity / Modlitby mladých za mladých / úvahy k modlitbe Otče náš :

 

Nie je to na prvý pohľad nezmyselná prosba? Boh je svätý, akože by sa mohol viac posvätiť, ako už je?

Prvá prosba Otčenáša nám pripomína druhé prikázanie: „Nevezmeš meno Božie nadarmo“ (Ex 20,7; porov. Dt 5,11). Čo to však je „Božie meno“?

Spomeňme si na obraz Mojžiša, ktorý vidí na púšti ker, ktorý nezhára. Prichádza bližšie a počuje hlas: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3,6). Od Boha dostáva poslanie, ale Boh mu zjavuje i meno. Hovorí jednoducho: „Ja som, ktorý som.“

Meno vytvára možnosť oslovenia, zavolania. Vytvára vzťah. Boh tým, že zjavuje ľudstvu svoje meno, vytvára medzi sebou a nami vzťah. Vytvára možnosť, aby sme ho mohli zavolať. Vstupuje do vzťahu k nám a nám umožňuje, aby sme vstúpili do vzťahu k nemu. Istým spôsobom sa vydáva do nášho ľudského sveta, do našich rúk. Stáva sa osloviteľným, a tým aj zraniteľným. Berie na seba riziko každého vzťahu – prijatie alebo odmietnutie. Božie meno môže byť teraz zneužité a tak môže byť poškvrnený sám Boh.

Táto prosba je pre nás veľkým spytovaním svedomia. Ako zaobchádzam so svätým Božím menom? Stojím v bázni pred tajomstvom horiaceho kra, pred nepochopiteľným spôsobom jeho blízkosti zvlášť v Eucharistii, v ktorej sa skutočne celkom vydáva do našich rúk? Starám sa o to, aby sväté spolubytie Boha so mnou nezhadzovalo Ho do špiny, ale aby ma pozdvihlo k jeho čistote a svätosti?

Sv. Tomáš hovorí:„Je to prvá prosba, v ktorej žiadame, aby sa Jeho meno prejavilo v nás a nami bolo hlásané.“ Posvätenie mena nezávisí od našej osobnej svätosti. Je to vyjavenie svätosti Otca cez našu svätosť.

Od nášho života, od našej modlitby závisí, či Jeho meno bude posvätené. Tertulián o tom napísal: „Keď hovoríme, „posväť sa meno tvoje“, prosíme, aby bolo posvätené v nás, ktorí sme v ňom, a zároveň aj v iných, ktorých ešte Božia milosť očakáva; aby sme tak poslúchli príkaz modliť sa za všetkých, aj za svojich nepriateľov.“ Neustále chváľme Božie meno, aby sme sa tým sami posväcovali.

 

 

 

Príď kráľovstvo tvoje – keď to hovoríme, väčšina z nás myslí možno na pravý opak. Aby ten „koniec sveta“ prišiel o niečo neskoršie? Aby sa tento kúsok sveta, v ktorom žijeme, nepominul? Prví kresťania túžili po opaku, tešili sa na stretnutie s Pánom, preto neprestávali hovoriť: „Marana tha – Pane, príď!“ (1 Kor 16,22).

Duch Svätý spôsobuje, že sa správne modlíme, túžime a miluje. „Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tit 2, 11-13).

Touto prosbou vyznávame Boží primát. Kde niet Jeho, nemôže byť ani nič dobré. Kde sa nehľadí na Boha, upadá človek a upadá aj svet. V tomto zmysle sám Ježiš pripomína: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33). Tieto slová ustanovujú poriadok priorít konania, nášho správania sa v každodennom živote.

V žiadnom prípade sa nám za to, že sme zbožní alebo že nejakým spôsobom túžime po Božom kráľovstve, nesľubuje rozprávková zem blahobytu. Ježiš nám nesľubuje pobyt na tomto svete v utopistickej beztriednej všeoplývajúcej spoločnosti. Prídu starosti, kríže, sklamania, čo nám len pripomína, že tvárnosť tohto sveta sa míňa a my kráčame do večného domova – neba.

Skúsme si spomenúť na modlitbu kráľa Šalamúna zo Starého zákona. Boh sa zjavil mladému kráľovi vo sne a dal mu možnosť vysloviť prosbu, ktorú vypočuje. A o čo prosil Šalamún? „Daj svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým“ (1 Kr 3,9). Boh ho chváli, že neprosil o bohatstvo, slávu, smrť svojich nepriateľov alebo dlhý život, ale prosil o to najpodstatnejšie – počúvajúce srdce, o schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým na tomto svete. A preto Šalamún k tomu dostáva aj to ostatné. Prosbou „príď tvoje kráľovstvo“ nás chce Ježiš v modlitbe priviesť k položeniu nášho života do Božích rúk. Sv. Benedikt na začiatku svojej Regule odporúča svojim spolubratom, aby mali „otvorené uši svojho srdca,“ na to, čo im chce Ježiš hovoriť.

Kde je Ježiš, tam je Božie kráľovstvo. Tak sa prosba o počúvajúce srdce stáva prosbou o spoločenstvo s Ježišom (porov. Gal 3,28). „Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim, 14,17).

Keď sa modlíme túto prosbu, povedzme Ježišovi: „Pane, daj, aby sme boli tvoji. Prenikni nás a ži v nás! Zhromaždi rozptýlené ľudstvo vo svojom tele, aby v tebe bolo všetko podriadené Bohu Otcovi. Aby si ty potom všetko mohol odovzdať Otcovi, aby tak „bol Boh všetko vo všetkom“ (porov. 1 Kor 15, 26-28).

 

 

Zo slov tejto prosby sú zrejmé dve veci: 1. existuje Božia vôľa s nami a pre nás, ktorá má byť meradlom našej vôle; 2. „nebo“ sa nachádza tam, kde sa deje Božia vôľa. V tejto prosbe prosíme, aby sa zem stala „nebom“, aby sme už na zemi zakusovali radosť „neba“. Zem sa stáva „nebom“, ak sa a nakoľko sa na nej deje Božia vôľa.

Čo je Božia vôľa? Ako ju spoznať? Ako ju konať? Sväté Písmo nám hovorí, že človek o Božej vôli vie to, že vo svojom najhlbšom vnútri si uvedomuje, že existuje akési
súvedemovie s Bohom, ktoré nazývame svedomie (porov. Rim 2,15). Písmo nám hovorí i to, že toto spoločné vedomie so Stvoriteľom sa v ľudských dejinách akosi vytrácalo, slablo. Nikdy celkom nevyhaslo, bolo však mnohorako zatemnené. Boh preto „doučoval“ ľudí, keď im zjavil Desatoro prostredníctvom Mojžiša na hore Sinaj.

Ako hovorí katechizmus „vôľa nášho Otca je, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (KKC 2822). „On je trpezlivý a milosrdný a nechce, aby niekto zahynul“ (2 Pt 3, 9). „Dal nám poznať tajomstvo svojej vôle, podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si ... predsavzal ...:zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1, 9-10).

Prostredníctvom modlitby môžeme rozoznať, čo je Božia vôľa a dosiahnuť vytrvalosť pri jej plnení. Ježiš nás učí, že do neba sa nevchádza prázdnymi slovami, ale plnením vôle jeho Otca (porov. KKC 2826).

Príkladom ako plniť Božiu vôľu nám môžu byť svätci. Aké rozdielne dary, koľko rozmanitých povolaní, z akých životných stavov pochádzali títo milovníci neba na zemi. Oni sa pýtali Boha v modlitbe: „Čo mám robiť?“ „Aká je Tvoja vôľa, Pane?“ A Boh k nim hovoril cez svedomie, cez ľudí, udalosti. Vždy vedeli, že súženie, kríž prejde. Že za mrakmi opäť vyjde slnko. V čase radosti ďakovali za milosti, ktoré sa môžu ihneď pominúť. Žili ako
v „nebi“, pretože boli zjednotení s Ním.

V tejto tretej prosbe sa modlime, aby sme sa k Bohu čoraz viac blížili a aby tak Božia vôľa premohla náš egoizmus, pýchu a urobila nás schopnými naplniť život v plnosti, ku ktorému sme povolaní.

 

 

Štvrtá prosba Otčenáša sa zdá byť „najľudskejšia“. Je to krásna dôvera detí, ktoré očakávajú všetko od svojho Otca. Boh vie aj o našich pozemských potrebách a uznáva ich. No zároveň nás pozýva, aby sme sa modlili za poživeň, aby sme takto všetku starosť o pozemské veci preniesli na Neho. „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť...“ (Mt 6, 25). Stvoriteľ, ktorý nám dáva život, vie najlepšie, čo je dobré pre nás život. On nám dáva všetky dobrá, hmotné i duchovné. Tým nás však nenabáda, aby sme boli pasívni v pozemskom živote, ale chce nás oslobodiť od každého nepokoja a od každej starosti. On je Otec a my sme synmi a dcérami odovzdávajúcimi sa do jeho rúk: „Tým, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, (Boh) sľubuje, že (im) pridá všetko (ostatné). Keďže všetko patrí Bohu, tomu, kto má Boha nič nebude chýbať, ak on sám neopustí Boha (porov. Lk 16, 19-21)“ (KKC 2830).

Heslo benediktínov – Modli sa a pracuj! Aj keď sme si vykonali svoju prácu, pokrm zostáva darom nášho Otca. Vieme, že nie všetko v živote ide podľa našich predstáv alebo úsilia, ktoré vynaložíme. Snažíme sa zo všetkých svojich ľudských síl o pokoj, úspech, pomoc, zmierenie, vyriešenie konfliktu ..., ale výsledok nie je primeraný. Kde sa nachádza príčina toho? Všetko pozemské je Božím darom. Preto nás sv. Ignác povzbudzuje: „Modlite sa tak, akoby všetko záviselo od Boha a pracujte tak, akoby všetko záviselo od vás.“

Sv. Cyprián poznamenáva, že ten, kto prosí o chlieb pre dnešok, je chudobný. Modlitba predpokladá chudobu Ježišových učeníkov, ktorí sa vzdali sveta, jeho bohatstiev a jeho lákadiel a prosia iba o to, čo je nevyhnutne potrebné pre život. Učeník, ktorý sa modlí túto prosbu, sa radikálne spolieha na Boha, na jeho dobrotu, vkladá celý svoj pozemský život do jeho rúk.

Prosba o chlieb vyvoláva spomienku na štyridsaťročné putovanie Izraela po púšti, keď ľud žil z manny – chleba, ktorý mu posielal Boh. Každý si smel nazbierať iba toľko, koľko bolo potrebné na ten deň. Žiť z Božej prozreteľnosti. Boh sa o nás vždy postará a nikdy nás neopustí.

Cirkevní otcovia chápu túto prosbu aj ako prosbu eucharistickú. Eucharistia - chlieb, ktorý zostáva pre život večný. Sv. Cyprián píše: „Preto prosme, aby náš chlieb, Kristus, nám bol denne dávaný, aby sme sa my, čo zostávame a žijeme v Kristovi, neodlúčili od jeho uzdravujúcej sily a od jeho tela.“

Prosba o každodenný chlieb v Otčenáši značí všetko to, čo má živiť našu dušu a naše telo, lebo život neoddeľuje jedno od druhého.

 

 

Piata prosba Otčenáša predpokladá, že exituje vina – vina človeka proti človekovi a vina proti Bohu. Každá vina medzi ľuďmi je narušením pravdy a lásky a tak sa stavia proti Bohu. Každý z nás v živote zakúsil ten trpký pocit viny, keď nám ju vyčítalo svedomie. Na druhej strane sme sa stali „obeťami“ ublíženia druhými. Vina volá po odplate. Každý deň zakusujeme, ako ťažko je v živote odpustiť. Ježiš nám touto prosbou hovorí: „Vinu možno premôcť len odpustením, nie odplatou.“ Boh je Bohom, ktorý odpúšťa, pretože miluje svoje stvorenie.

Téma „odpustenia“ sa vinie celým evanjeliom (porov. Mt 5,23n; Lk19,1-10; Lk 15, 11n; Lk 23,24 a iné). „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23n). Človek nemôže predstúpiť pred Boha, ak nie je zmierený so svojim bratom. Celé dejiny spásy sú učebnicou, ako Boh odpustil človeku. On prvý vykročil zo svojej „božskosti“, aby prišiel k nám a aby nás so sebou zmieril. To, čo máme odpustiť jeden druhému, je iba nepatrnou čiastkou voči dobrote Boha, ktorý odpúšťa nám. Láska Boha nepozná hranice či obmedzenia.

Nik z nás nie je bez hriechu, bez viny. Skúsme sa zahľadieť na slabosti svojej povahy, prístupu k veciam, či k ľuďom. Tak ako druhí mne odpúšťajú moje „slabosti“, tak mám aj ja odpúšťať im.

Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. Odpustenie svedčí o tom, že láska je silnejšia ako hriech (porov. KKC 2844). Každý z nás si uvedomuje, ako málo stačia na odpustenie naše ľudské sily, ako často sa sami znovu a znovu previňujeme. Človeku samému je ťažko splniť túto požiadavku. „Ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26).

Touto prosbou je potrebné denne prosiť o útočište v Jeho láske; s ňou, skrze ňu a v nej nachádzame silu uzdravenia našich vzťahov.

 

 

 

Pri vypočutí tejto prosby u mnohých nastane pohoršenie: „Boh nás predsa nevedie do pokušenia?“ Sv. Jakub hovorí: „Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1,13). Boh nevedie do pokušenia, Boh miluje. Spomeňme si na slová evanjelia: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho pokúšal“ (Mt 4,1). Pokušenie prichádza od diabla, ale k Ježišovmu mesiášskemu poslaniu patrí aj to, aby zniesol veľké pokušenia. List Hebrejom to objasňuje: „A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní“ (Hebr 2,18). „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15).

Zahľaďme sa taktiež do knihy Jób. Nad spravodlivom Jóbovi chce satan preukázať svoju tézu – ak sa človeku vezme všetko pozemské a ľudské blaho, zrúti sa aj jeho nábožnosť. Boh teda dáva satanovi slobodu, aby mohol túto skúšku vykonať, no presne definuje hranice: Boh nenechá človeka padnúť, ale dovolí, aby bol skúšaný. Aby človek dozrel, aby sa od povrchnej zbožnosti čoraz väčšmi dostával do hlbokej jednoty s Božou vôľou, na to potrebuje skúšku. Ako hroznová šťava musí vykysnúť, aby sa stala ušľachtilým vínom, tak aj človek potrebuje očisťovanie a premenu, ktoré sú nebezpečné, kde môže padnúť, no ktoré sú pritom nevyhnutné na to, aby prišiel k sebe i k Bohu. Láska bez pretvárky je proces očisťovania, obety, niekedy bolestnej premeny nás samých a cestou dozrievania.

V tejto šiestej prosbe Otčenáša spolu so sv. Cypriánom môžeme Bohu hovoriť: „Viem, že potrebujem skúšky, aby sa môj charakter stal čistým. Ak na mňa takéto skúšky dopustíš – tak ako v Jóbovom prípade – dáš Zlému trochu voľnosti, potom pamätaj, prosím, na obmedzenosť mojich síl. Príliš mi never. Neurob medze, v ktorých mám byť pokúšaný, príliš širokými, a keď toho na mňa bude priveľa, buď blízko pri mne so svoju ochrannou rukou.“

Keď sa modlíme túto prosbu, musí v nej byť obsiahnutá ochota prijať bremeno skúšky, ktorá je primeraná našim silám. Na druhej strane je to prosba práve o to, aby nám Boh nenaložil viac, ako dokážeme uniesť. Túto prosbu vyslovuje dôverujúc istote Božieho slova u sv. Pavla: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10,13).

 

 

Zlo v tejto prosbe nepredstavuje niečo všeobecné, abstraktné, ale označuje osobu, satana, ktorý sa stavia proti Bohu. Pred sebou vidíme draka, o ktorom hovorí Apokalypsa (porov. Zjv 12 a 13). Sv. Ján vykreslil „šelmu vystupujúcu z mora“, aby tak dal veľmi konkrétnu podobu ohrozeniu, ktoré dolieha na kresťanov v každom čase. Totálny nárok Zla na človeka, ktorého chce pohltiť. Uprostred tohto ohrozenia volá kresťan v období prenasledovania k Pánovi ako k jedinej moci, ktorá ho môže zachrániť: „Vykúp nás, osloboď nás od Zlého.“

Aj dnes je tu Zlo v rôznych podobách ako napr. drogové závislosti, ktoré človeka zvierajú ako kliešte; úspechu za každú cenu; v podobe obchodu so zbraňami či bielym mäsom; módnych či hudobných trendov; pornografie; konzumizmu; individualizmu … . Zlý nás denne pokúša a hovorí: „Boh je iba fikcia. Nestaraj sa oňho. Užívaj si svoj život podľa seba a koľko vládzeš.“ No svedomie nás varuje: „Ak stratíš Boha, stratíš sám seba.“

„Keď prosíme, aby sme boli zbavení Zlého, prosíme zároveň o to, aby sme boli oslobodení od všetkého terajšieho, minulého i budúceho zla, ktorého je on pôvodcom a podnecovateľom. V tejto prosbe Cirkev predkladá pred Otca všetky úzkosti sveta“ (KKC 2854).

Sv. Cyprián to nádherne vyjadril: „Keď hovoríme „zbav nás Zlého“, nemáme o čo viac prosiť. Keď raz dostaneme ochranu proti Zlu, o ktorú prosíme, potom sme v bezpečí a chránení proti všetk    ému, čo môžu diabol a svet vykonať. Aký strach by ešte mohol mať zo sveta ten, ktorého ochrancom vo svete je sám Boh?“

Sme milované deti nášho Nebeského Otca. Majme dôveru v Jeho moc a pomoc. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? … Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? … Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 31-39).

V tejto poslednej prosbe Otčenáša Boha prosíme o vyslobodenie z moci Zla.

 

 

 

1. Katechizmus katolíckej Cirkvi

2. BENEDIKT XVI., Ježiš Nazaretský

3. LOUIS EVELY, Otče náš

4. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Výklad modlitby Otče náš, http://www.cormier.cz/v_ot.htm